príbeh zenu
Dvaja mníši prechádzali zablatenou cestou. Pri ktorej sa stretli s mladou ženou, ktorá váhala, či ma cez cestu prejsť. Bála sa, že si ušpiní šaty. jeden z mníchov ju zodvihol a preniesol cez zablatenú cestu. Druhý mnich mlčal. Keď ten deň večerali, mnich ktorí bol až doteraz ticho sa už nedokázal ubrániť a pokarhal svojho priateľa slovami: "Vieš, že mníši nemajú nosiť pekné mladé ženy?" Druhí mních najprv neodpovedal, ale potom pozrel na svojho priateľa a odvetil: "Ja som ju zanechal na okraji cesty . Ale prečo ju ty stále nesieš?"
Alegoria
Bol raz jeden muž stredného veku. Nazdával sa, že nastal čas, aby zvážil, čoho dosiahol a zhodnotil smer ktorým sa bude ďalej uberať. Opustil teda svijich priateľov, svoju rodinu a väčšinu svôjho pozemského majetku a rozhodol sa odísť do lesa, kde by mohol nerušene premýšlať. Keď sa odobral do lesa, nevedel či koná dobre, ale vedel, že to urobiť musí. Krása jeho nového okolia ho najprv naplnila posvätnou bázňou a údivom. Skoro sa však naučil počúvať zvuky prírody a ako sa týždne menili v mesiace, pomaly zisťoval, že sa mení on sám. Tu a tam sa mu síce cnelo za tými, ktorých opustil, ale veľká krása nového prostredia ho natoľko vnáralala stále hlbšie do tajomstva, ktoré hladal, že sa vrátiť nemohol. Za čas sa naučil počúvať svojim vlastným myšlienkám. Svoju myseľ videl v stromoch, svoje emócie cítil v kríkoch. Dokonalá rovnováha prírody, ktorá ho obklopovala, začínala prerastať ním samotným. Boje ktoré prebiehali predtým v jeho vnútri, začínali pomaly ustupovať. Najprv ho to síce desilo, pretože i keď si to síce neuvedomoval, víry na ktoré bola jeho myseľ predtým priviknutá, mu vždy robili spoločnosť. Teraz boli preč a namiesto toho ostalo iba veľké ticho prírody. Za niaky čas si uvedomil, že už nemôže súdiť ľudí, na ktorých bol zviknutý si robiť názory. Naopak začínal vidieť bezvíznamnosť hodnotenia všetkých maličkostí, ktorého predtým trápili. Teraz mal pred sebou iný problém. Nevedel, čo si počať s tak jasnou mysľou oslobodenou od akýchkoľvek starostí, ktoré vždy sužovali jeho ducha. Životy iných ľudí maly na jeho vlastný život taký vplyv, že sa nikdy nemusel popravde starať o smer, ktorým by sa mal jeho život uberať. Po dvoch rokoch v lese začal byť zvedaví ako moc sa zmenil vonkajší svet. Myslel na ľudí ktrorých poznal a uvažoval aký teraz asi sú. Potom si uvedomil ohromujúcu zmenu ktorá sa odohrávala v ňom samom. Naraz stačilo aby pomyslel na nejakého človeka, a nejakým podivným zázrakom okamžite vedel aký ten človek teraz je. Najprv vo svojeu schopnosť nemohol uveriť, ale po čase si uvedomil, že je to všetko zásluha lesa. Teraz stačilo aby sa dotkol listu a okamžite vedel kedy bude pršať. Dokázal nejakým spôsobom vycítiť prítomnosť i toho najmenšieho zvieraťa vzdialeného nikoľko desiatok metrov. A vždy sa trafil. Čosi ho priviedlo v súlad s dokonalou harmoniou prírody. Poprvý krát si uvedomoval, že je súčasťou Božieho stvorenia. Predtým o tomto stave bytia čítal v knihách. Tajne o ňom sníval. Teraz ho naozaj reálne prežíval. Posadil sa a oprel o kmeň obrovskej sekvoji, aby rozímal. Nejakým spôsobom, ktorý nechápal, sa mu znovu vybavili roky emocionálných muk. Pokusil sa vyzkúšať svoju schopnosť a túžbu prežiť v prostriedku prírodných elementov, ktoré mu boli neznáme. A k svojmu veľkému úžasu ostal vcelku nedotknutý. Má stráviť zbytok života v lese, alebo by mal časom odýsť a stretnúť sa s ľudmi s ktorými žil v minulosti. ? Táto otázka ho znepokojovala, pretože vedel, že nedokáže nikdy nikomu to čo tu našiel vypovedať. V istom zmysle sa obával, aby ho sila túžieb ľudí nepriviedla naspäť k všetkému čo odložil. Ikeď po dvoch rokoch sa cítil osamele, nebol to ten druh osamelosti, ktorý poznal pred tou cestou. Teraz túžil po zvukoch prírody v luďoch. Dlhé mesiace samoty ho ukľudnili. Chcel s druhími zdielať to čo našiel a zároveň, taktiež vedel , že si to musí nechať pre seba. Spomenul si ako sa mu kedysi dávno zdalo dôležité pokúsiť sa reformovať svet, alebo ho zachrániť pred niakou blížiacou sa záhubou. Teraz ten pocit nemal. Uprostred stromou a kvetin našiel svoju identitu. Bol svedkom toho, ako všetko v prírode naplňuje samo seba ked nastane jeho čas. I on bol teraz plný prekypujúcej radosti prírody. Mesiace porovnával, všetko čo cítil v lese s tým o čom vedel, že bude cítiť u ľudí. Tu vlese poznal ako sa každá chvíla samou živosťou všade prítomného"tu a teraz" znovurodí. Bez ohľadu na počasie,alebo meniace sa dni tu bol veľký vnútorný pokoj. Odtrhol kvetinu a hlboko sa zahľadel do nej. Nejakým spôsobom vedel, že mu dokáže odpovedať. Kvetina ho bez slóv naplnila radosťou. A on si uvedomil, že to urobila, aniž by stratila sebemenší kúsok so svojej krási. Vedel však , že tým že kvetinu odtrhol nemôže už ďalej rásť. To ho zarmútilo. Keby bol len schopný dostať svoju odpoved z pohladu na kvetinu bez toho aby ju vytrhol z jejho prirodzeného prostredia.... Stal sa osvieteným. Keď teraz opustí les, aby osviežil druhích, odtrhne sám seba od svojho prirodzeného zdroja.....ako dhlo by prežil? Podobne ako tá kvetina by kvitol iba chvíľu potom ...potom by zvedol. Rozhodol sa teda, že bude múdrejšie ostať v spojení so svojím zdrojom. Teraz koniec koncov nebol ničím, čím by sa bolo možné chváliť, alebo k čomu by mohol druhích viest. Usmaial sa svojej myšlienke. " Nech idú všetci, ktorý chcú spoznať dobrodružstvo do lesa sami. Tam, hlboko v kútoch svojej mysľe a srdcí, ucítia vietor, ochutnajú dášť a vznešená múdrosť zákona prírody povedie ich kroky.
( z knihy Karma prítomnosti od Martina Schulmana )
